Každý imigrant je obohatením

Autor: Katarina Antenozio | 24.6.2017 o 20:00 | Karma článku: 8,73 | Prečítané:  1817x

Každý imigrant je obohatením. To je fakt, o ktorom nemožno polemizovať. Každý utečenec je zdrojom bohatstva a príjmu. Neveríte? Pokúsim sa vás o tom presvedčiť.

Stačí, keď v Miláne vystúpite z autobusu na hlavnej stanici a hneď sa okolo vás zbiehajú desiatky mladíkov tmavej pleti. Jeden ponúka selfie tyče, ďalší vám za malý príspevok pomôže s batožinou. V centre mesta sa naskytá podobný obraz. Imigranti z Afriky a Ázie vám strkajú pod nos šatky, knihy či bublifuky. „Regalo“, (darček) vyvolávajú, snažiac sa vám uviazať na zápästie pestrofarebný náramok. Vzápätí pýtajú drobnú pozornosť. Dve, tri či päť eur. Keď sa obloha zatiahne, vyroja sa ako muchy stovky obchodníkov s dáždnikmi. Nájdete ich vo všetkých podchodoch. Po zotmení prichádzajú na scénu bangladéšski predavači ruží. Obiehajú reštaurácie a podniky a pristavia sa pri každej dvojici. Niekedy k nástojčivej ponuke pribalia aj krátky príbeh. Zväčša o početnej rodine a prázdnom žalúdku. Jestvujú však aj menej sofistikované spôsoby zárobku. Na trhoch, ktoré sa v jednotlivých mestských štvrtiach konajú raz za týždeň, môžete vidieť černošských mladíkov, ktorí nič nepredávajú. Jednoducho stoja s čiapkou v ruke odddane čakajúc na milodar. Zato v prímorských letoviskách je sortiment, ktorí počerní pouliční predavači predvádzajú, naozaj rôznorodý. Od plážových osušiek, cez slnečné okuliare, pirátske dvd-éčka, napodobeniny kabeliek, tenisiek, hodiniek až po zimné bundy. Africké ženy vám za dojednanú cenu zapletú vlasy do vrkôčikov. Niekto sa ich snaží ignorovať, iný s nimi súcití a občas kúpi taľafatku za pár eur. Najmä tí starší občas prihodia aj dobre mienenú radu: „Mal by si si nájsť poriadnu prácu. Si mladý,“ vravia. Netušiac, že toto je ich práca, a pár mincí, ktoré práve skončili v nastrčenej čiapke, poputuje do vrecák kriminálnikov.

„Imigranti mi vynášajú viac ako drogy,“ tvrdil ešte v roku 2014 Salvatore Buzzi, popredný člen rímskej mafie, ktorý z príspevkov na utečenecké centrá urobil výnosný biznis. Hovoríme o miliónoch eur, presnejšie o štyridsiatich miliónoch ročne. Aj keď si tento pán momentálne odpykáva svoj trest, desiatky, ak nie stovky ďalších nasledujú jeho príklad. Tam, kde je bieda a zúfalstvo, prekvitá kriminalita. A ktože je viac zúfalý a biedny ako utečenec?

Ich príbehy sú rôzne, takisto ich motivácie. (Nebudem nikoho presviedčať o tom, že všetci imigranti, ktorí sa takmer dennodenne po stovkách či tisícoch vyloďujú v talianskych prístavoch, sú politicky, nábožensky či inak spoločensky prenasledovaní jedinci, pretože tomu sama neverím). Nech sú však ich dôvody akékoľvek, väčšina z nich sa do Európy dostane ilegálne. Niektorí putujú celé mesiace a táto cesta stojí majetok. Globalizácia v negatívnom zmysle funguje tiež medzi prevádzačmi. Napríklad v Lýbii sa týmto "remeslom" neživia už len miestni ľudia, ale čoraz častejšie sú to aj Ukrajinci.

Okrem prevádzačov na imigrantoch profitujú aj priekupníci s ľuďmi. Mnohé z dievčat a žien sú vlastnými rodinami v Afrike doslova predané a následne odvedené do Európy ako prostitútky. Ďalšie (a ďalší, keďže tento fenomén neobchádza ani mužov) sú naverbovaní po ceste alebo pri utečeneckých táboroch. Apropo, utečenecké tábory sú kapitola sama o sebe, ako na imigrantoch takmer bezpracne zbohatnúť. Mafiánske a polomafiánske organizácie to pochopili už dávno a pod rúškou tzv. kooperatív so sociálnym zameraním otvárajú utečenecké tábory, ktorých je stále nedostatok. Inkasujú štedré príspevky z verejných zdrojov aj od súkromných darcov a imigrantov nechajú žiť v nedôstojných podmienkach. Chýbajú hygienické zariadenia, mnohým sa neujde jedlo a ponúkané potraviny sú často po záruke (písal o tom aj denník Sme). Keď problém praskne a centrum zatvoria (niekedy zatvoria aj niekoho z prevádzkovateľov), kooperatíva zmení meno a otvorí ďalšie. Imigrantov je príliš veľa a niekde ich treba umiestniť.

V roku 2015 prekročilo podľa údajov UNHCR hranice Talianska 153-tisíc imigrantov, o rok neskôr ich bolo 181-tisíc, do mája tohto roku sa ich počet pohybuje okolo 70-tisíc. Najviac ich prichádza z Nigérie, Bangladéša, Guinei a Pobrežia slonoviny. Nasledujú Senegal, Maroko a Gambia. Sedemdesiatpäť percent imigrantov sú muži. A každá žiadosť o azyl musí prejsť schvaľovacím procesom. Pre veľký nápor sa lehoty často preťahujú a žiadateľ medzičasom zmizne. Nehovorím o desiatkach ľudí. Čísla sú skutočne alarmujúce. O to viac, že medzi imigrantmi, ktorí sa takto bez stopy vyparia, je mnoho maloletých. Len v minulom roku zmizlo bez stopy takmer 28-tisíc imigrantov do 18 rokov. O 45 percent viac ako v minulom roku.

Utečenci utekajú. A utekajú aj z utečeneckých centier. Veľa z nich prichádza do Európy s jasným cieľom. Chcú čo najskôr začať nový život. Škoda len, že predstava o našom kontinente už taká jasná nie je. Mnohí z nich sa pri vylodení v niektorom z talianskych prístavov domnievajú, že sú vo Francúzsku či Anglicku. Imigranti zväčša nechcú byť identifikovaní, väčšina nemá dokumenty totožnosti, pozná len meno osoby, ktorú má po príchode na kontinent kontaktovať. Preto sa usilujú zmiznúť spod dohľadu autorít a dostať sa do krajiny, ktorá je ich skutočným cieľom. Na to však potrebujú peniaze. Zarobiť čo najskôr a splatiť svoj dlh sa snažia aj tí, čo podnikli cestu cez more takpovediac „na sekeru“. To je voda na mlyn mafií a kriminálnych organizácií. Na železničných staniciach, v opustených budovách ale aj popri utečeneckých centrách lanária týchto ľudí na zárobok.  No z toho, čo sa na začiatku prezentuje ako práca na pár dní, sa neraz vykľuje doživotný kontrakt. Aby sme neboli nespravodliví, nejde tu vždy o klasický scenár biely vykorisťovateľ - čierny otrok. Paradoxne sú imigranti zneužívaní aj vlastnými ľuďmi, ktorí si za dlhé roky vybudovali v Taliansku pevné zázemie. Napríklad nigérijská mafiánsko-okultistická organizácia Black Axe už dlho pôsobí vedľa neapolskej Camorry a sicílskej Cosa Nostra na juhu Talianska s chápadlami po celej krajine. Ich doménou je najmä obchod s kokaínom a heroínom, ako aj prostitúcia. Krajania afrických imigrantov poznajú lepšie ich mentalitu a dostať sa z ich područia je ťažké. Niekedy si poslušnosť vymáhajú mučením, inokedy stačí hrozba „juju“, rituálneho urieknutia. Veľa utečencov skončí v sieťach agromafií, ktoré si ich najímajú ako nádenníkov pri zbere úrody na poliach či vo veľkých prekladiskách ovocia a zeleniny. Za dlhé hodiny driny dostanú pár eur. Tie ledva pokryjú náklady na život v ghetách, ktoré za dlhé roky vyrástli popri paradajkových plantážach.

Imigranti sú ľahká korisť a lacná pracovná sila. A takmer nevysychajúci prameň. Veď denne prichádzajú ďalší a ďalší. Ochotní pracovať načierno, dosť naivní na to, aby sa dali nalákať na pochybné kšefty, dosť zúfalí na to, aby pristúpili na akékoľvek podmienky.

Každý imigrant je obohatením. Otázkou je pre koho?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

KOMENTÁRE

Branci obchádzajú zákon a sú nebezpeční

Demokracia má právo brániť sa a je najvyšší čas, aby to začala aktívne robiť.

KULTÚRA

Vojna bez krvi. Dunkirk je filmová anomália

Film leta bol prijatý s istým nepochopením.


Už ste čítali?