Zimomriavky v Miláne

Autor: Katarina Antenozio | 19.10.2017 o 20:14 | (upravené 20.10.2017 o 13:22) Karma článku: 10,52 | Prečítané:  5978x

Miláno je rajom startupistov a biznismenov. Asi málokto by predpokladal, že táto moderná metropola je plná strašidiel a duchov.

Keď píšem o strašidlách, nemám na mysli osoby, ktoré sa počas milánskeho fashion weeku odhodlajú prezentovať svoj nabláznivejší outfit, ale strašidlá v pravom zmysle slova: duchov, prízraky, bosorky či dokonca drakov. Ak chcete zažiť zimomriavky v Miláne, prejdite sa po týchto miestach, keď sa dni krátia a cez mesto sa podvečer valia chuchvalce hmly.

Metropola Lombardie je opradená strašidelnými legendami. Takmer každé významnejšie miesto má svojho ducha. Výnimkou nie je ani milánsky dóm. Povráva sa, že v ňom blúdi duša smutnej Carliny, odetá do čierneho hávu. Carlina pochádzala z dedinky Schignano pri jazere Como, kde zvykli obliekať nevesty do čiernych šiat, aby oklamali bohatých pánov, ktorí sa domáhali práva prvej noci. Aj Carlina sa vydávala v čiernom. Jej svedomie však ťažilo veľké tajomstvo. Predtým, ako povedala „áno“ svojmu snúbencovi, sa totiž dopustila nevery s neznámym cudzincom a otehotnela. Hoci sa veľmi trápila, rozhodla sa to utajiť. Mladomanželia sa po obrade vydali na svadobnú cestu do Milána, kde vyšli na strechu katedrály. Tu už Carlina nevydržala výčitky svedomia a skočila do prázdna. Jej telo nikdy nenašli. Dnes sa objavuje ako prízrak na fotografiách zosobášených dvojíc.

O pár desiatok metrov ďalej robí smutnej Carline spoločnosť ďalší duch. Ide o architekta Giuseppe Mengoniho, ktorý postavil Galériu Vittoria Emanuela II. Kolaudácie slávnej pasáže, ktorá je dodnes považovaná za obývačku Milána, sa nedožil. Deň pred slávnosťou spadol z lešenia. Jeho smrť však nebola nikdy úplne objasnená a špekulovalo sa aj o samovražde. Jedno je však isté - duch nešťastného staviteľa ostal dodnes pripútaný k svojmu skvostnému dielu.

Aj blízka operná scéna La Scala či Palazzo Marino, dnes sídlo primátora, majú svoje temné tajomstvá. Zatiaľ čo v slávnom opernom dome môžete za úsvitu stretnúť ducha Marie Callas, mstiaceho sa za piskot z galérie, ktorý sprevádzal jej výkon v opere Anna Bolena, oproti stojaci palác Marino ťažia stáročia staré kliatby. Jedna z nich konkrétne hovorí: „Tento zhluk kamenia, ktorý povstal z krádeží, ľahne popolom alebo sa zmení na ruinu, alebo si ho odnesie ďalší zlodej!“ Budovu postavil gróf Tommaso Marino, bohatý Janovčan, známy svojou aroganciou, aby získal ruku mladučnej Ary, dcéry benátskeho šľachtica. Palác chcel postaviť na mieste, kde ju po prvý raz stretol, a tak dal zbúrať množstvo budov, ktoré stáli v ceste jeho projektu. Tým si pohneval ich majiteľov a budova i samotný gróf boli prekliati. Onedlho sa zlorečenia začali napĺňať. Marino sa zadĺžil a prišiel o palác a neskôr o celý majetok. V záchvate žiarlivosti dokonca zavraždil svoju mladú manželku. Zomrel opustený a chudobný. 

Duchom, ktorý blúdi po milánskom hrade, nie je biela pani, ale dáma v čiernom závoji. Kto ju stretol, tvrdí, že sa pohybuje nehlučne a zanecháva za sebou mrazivý chlad a vôňu fialiek. A svedectiev je neúrekom. Najmä v devätnástom storočí sa hromadili výpovede, ktoré opisovali stretnutie so záhadnou ženou v závoji striehnúcu na mužov v hradnom parku. Len čo si vyhliadla svoju obeť, zlákala ju do tajomného domu, kde spolu strávili noc. Keď sa niektorý z mužov pokúsil sňať jej závoj z hlavy, naskytol sa mu strašný pohľad. Namiesto krásnej tváre uzrel len holú lebku s prázdnymi očnými jamkami. Napriek tomuto traumatickému zážitku ostali všetci muži, ktorí s duchom prišli do kontaktu, akoby pobláznení a stále sa vracali do parku, aby záhadnú ženu opäť stretli. Situácia sa pomaly začala vymykať kontrole, až muselo mesto zakročiť a poslať na noc do parku strážnikov.

Tajomná dáma však nie je jediným strašidlom na Castello Sforzesco. Po chodbách rozľahlého komplexu sa pohybujú duchovia Ludovica Sforzu, jeho manželky, nešťastnej Beatrice d´Este, ktorá zomrela ako 21-ročná pri pôrode mŕveho dieťaťa, aj Isabelly z Lampugnana, bosorky upálenej roku 1519.

Pokiaľ ide o bosorky, Isabella nebola jediná, ktorá zhorela na hranici. Počas inkvizície sa aj v Miláne začal hon na čarodejnice. Prvým odsúdeným za bosoráctvo bol však paradoxne muž, Gaspare Grassi, ktorého verejne upálili roku 1385. Nasledovalo ho ďalších deväť žien. Sedem z nich bolo odsúdených hromadne za to, že vyvolali strašnú búrku, ktorá postihla mesto v roku 1517. Perezekúcie nabrali na obrátkach najmä za pôsobenia kardinála Federica Boromejského. Na hranici zhoreli desiatky ďalších žien. Mnohé z nich pred verejným upálením kruto mučili. Miestom popráv sa stala Piazza Vetra za Bazilikou San Lorenzo v jednej z vtedajších najchudobnejších štvrtí. Poslednou odsúdenou milánskou bosorkou bola v roku 1641 Anna Maria Pamolea, ktorá zomrela na hranici spolu so svojou slúžkou. Dnes už nevedno, aké dôvody viedli k rozsudku smrti. Roku 1788 na príkaz Jozefa II. spálili na nádvorí Kláštora Santa Maria delle Grazie všetky dokumenty týkajúce sa inkvizície v rokoch 1314 až 1764. V súčasnosti sa na mieste niekdajších popráv nachádza rozsiahly park (momentálne čiastočne zahradený kvôli výstavbe novej trate metra). Tam, kde sa kedysi týčila hranica, je stĺp so sochou sv. Lazara.

Zimomriavky na tele môže vyvolať aj návšteva Kostola San Bernardino alle Ossa (viac tu), ale aj Baziliky San Ambrogio. Pred ňou sa nachádza naoko obyčajný stĺp s dvoma dierami. Legenda vraví, že pochádzajú od diabla. Jedného rána tu vtedajší milánsky biskup sv. Ambróz stretol pekelníka, ktorý sa ho snažil zviesť z dobrej cesty. Biskup sa nahneval a udrel diabla tak silno, že tento odletel až k stĺpu a rohami doň prerazil dve diery. Povráva sa, že keď priložíte ucho k jednému z otvorov, budete počuť zvuky samotného pekla a zacítite pach síry.

Miláno však malo aj svojho draka. Obýval jazero Gerundo. Volal sa Tarantasio a roky terorizoval obyvateľov mesta. Bol nesmierne krvilačný a útočil na všetko živé, čo mu prišlo do cesty. Jeho dych zamoril celé územie a spôsoboval choroby. Na tejto legende bude čosi pravdy, keďže na mieste bývalého jazera bolo v roku 1944 objavené ložisko plynu.

Nie všetky strašidelné príbehy sú ale výplodom fantázie. Ak sa náhodou ocitnete v najužšej uličke Milána, Via Bagnera, spomeňte si na meno Antonio Boggia. Ide o prvého talianskeho sériového vraha. Svoje obete najprv podvodom pripravil o peniaze a následne zavraždil a pochoval vo svojej pivnici na ulici Bagnera. Boggia sa snažil vyhnúť rozsudku smrti a predstieral duševnú poruchu, napriek tomu bol v roku 1862 odsúdený a obesený. Jeho telo bolo pochované na cintoríne Gentilino a hlavu venovali na výskum. Antropológ a jeden zo zakladateľov modernej kriminológie Cesare Lambroso sa na základe skúmania zločincovho mozgu snažil potvrdiť svoju teóriu vrodenej predispozície pre zločin.

Netvory však nepatria len minulosti. Svedčí o tom jedno z najdesivejších miest Milána – múr bábik. Desiatky bábik na stene na Via de Amicis vytvárajú vskutku hrozivý obraz. Motív tejto zvláštnej inštalácie talianskej speváčky a moderátorky Jo Squillo je však  ešte desivejší.

Štyri roky naň pribúdajú bábiky a fotografie žien, ktoré sa stali obeťou svojich partnerov, manželov, snúbencov. V Taliansku zomrie ročne vyše stovka žien rukou svojho partnera. V priemere jedna žena každé tri dni. Už dnes je múr bábik príliš malý.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?