Concordia šesť rokov po

Autor: Katarina Antenozio | 15.1.2018 o 14:24 | (upravené 16.1.2018 o 6:01) Karma článku: 10,31 | Prečítané:  24042x

„Keksy pre deti mám, no chlieb nám stačiť nebude,“ premietla si pani Vittoria zásoby komory. „Musím zavolať do obchodu.“ Bolo po polnoci, no bola si istá, že jej pekár zdvihne. V tú noc na ostrove Giglio nikto nezažmúril oka.

 Gliglio je malým drahokamom v mori pri brehoch Toskánska. Voda je tam priezračná a malé pláže sú v lete plné dovolenkárov. Mimo sezóny sa život zastaví. Väčšina hotelov je zatvorených a úzke uličky mesta zívajú prázdnotou. Dni plynú jeden za druhým pokojne a monotónne.

V pondelok večer plávala okolo Concordia. Už si na ňu zvykli. Aj na fakt, že výletná loď obchádzala ostrov nebezpečne blízko. Zvykli si na „inchino“, pozdrav z lode malému ostrovu. Vedeli, že pasažieri ho majú v obľube, keďže sa z výšky paluby môžu kochať neopakovateľným pohľadom. Oni zas mohli na chvíľu takmer z bezprostrednej blízkosti obdivovať majestátnosť lodného kolosu. Netušiac, že ho budú mať denno-denne na očiach viac ako dva roky.

Laura sa po večeri s priateľmi išla prejsť po prístave. Bol január, no počasie bolo takmer jarné. Sledovali blížiacu sa loď, keď začuli nezvyčajné zvuky. Niečo nebolo v poriadku.

Čudný hluk počuli na tejto strane ostrova všetci. Niektorí zišli na ulicu, iní sa len vyklonili z okna. V priebehu niekoľkých minút sa stali svedkami stroskotania lode dvakrát väčšej ako Titanic.

Keď pred desiatou večer 13. januára 2012 Costa Concordia narazila na jeden zo skupinky útesov Le Scole pri brehoch Giglia, obyvateľom ostrova stačilo pár minút, aby pochopili, že ide do tuhého. Len čo zazreli, ako sa na hladinu spúšťajú prvé záchranné člny, začali konať.

Znie to neuveriteľne, ale akoby na tomto ostrove boli všetci na katastrofu pripravení. Akoby absolvovali záchranársky výcvik a kurz ako nepodliehať panike. Zo skríň a zásuviek povyťahovali teplé oblečenie, hrubé ponožky, doniesli deky a prikrývky, vodu a uteráky a kým prvé člny so stroskotancami dorazili ku brehu, zhromaždili všetko na prístavnom móle.

Francesco začal spontánne rozdeľovať ľudí z lode do skupín podľa národností a zapisovať ich mená. Kto ovládal nejaký cudzí jazyk, ponúkol sa ako tlmočník. Pootvárali zamknuté hotely, bary, obchody, lekáreň aj školu. Don Lorenzo odomkol kostol. Keď došli deky a uteráky, doniesol oltárne obrusy a miništrantské rúcha. Vincenzo ani do prístavu nešiel. Akonáhle pochopil, čo sa deje, bežal do práce. Vo svojom pekárstve celú noc miesil na chleba a skoro ráno ho doniesol do obchodu v prístave. Pani Vittoria nebola sama, čo otvorila dvere svojho domu stroskotancom. Veď na malom ostrove bolo naraz vyše štyritisíc premočených, uzimených a na smrť vystrašených ľudí. Domáci ich vítali tak trochu s rozpakmi ako nečakanú návštevu. Slová ako: „Prepáčte tu rozostlanú posteľ, už sme spali.“ „Nehnevajte sa, ale je to posledná deka, ktorú som mala,“ či „Viete, ten sveter je už trochu starý, vnúčence z neho vyrástli.“ zneli v tom chaose absurdne, no zároveň úprimne ľudsky.

Keď boli domy i hotely v prístave plné, Carmine, ktorý pracuje ako vodič, naštartoval autobus a rozviezol ľudí po celom ostrove. Kto mal gumenný čln, vyšiel na more zachraňovať ľudí, čo poskákali do vody, alebo plávali zavesení na záchranné člny. Zástupca starostu Paolo Pellegrini sa dokonca vyšplhal do naklonenej lode a spolu s dvoma palubnými dôstojníkmi a lodným lekárom prehľadal jej priestory. Keď sa chystali opustiť potápajúci sa kolos, spod jedného poklopu začuli hlasy. Keď ho otvorili, našli desiatku ľudí, ktorí sa v malom priestore snažili nájsť úkryt. Voda im už siahala po krk. O šiestej hodine nadránom boli jednými z posledných, čo opustili potápajúcu sa loď. V tom čase už kapitán Schettino sedel v hotelovej izbe.

Viac ako tritisíc zachránených boli cudzinci (60 národností) a domáci im nerozumeli. A tak len varili litre kávy a čaju, objímali deti a stískali ruky vystrašených ľudí. Takto bez slov im dávali najavo, že sú z najhoršieho vonku. Dúfajúc, že táto nočná mora pre všetkých rýchlo skončí. Ráno, hneď ako odprevadili nečakaných hostí do prístavu na trajekt, ktorý ich odviezol na pevninu, vzali vedrá s vodou, metly a lopaty a pobrali sa upratať ulice. Chceli, aby sa všetko čo najskôr vrátilo do pôvodných koľají.

Šesť rokov po tragédii o tej noci a o tom, čo nasledovalo, stále neradi rozprávajú. Ešte týždeň dňom i nocou plávali ku Concordii záchranárske lode a prehľadávali jej útroby. Po tom, čo po 24 hodinách našli v jednej z kabín dvojicu Kórejčanov a po nich ešte jedného z dôstojníkov, nádeje na záchranu ďalších opadli. Concordia začal vydávať svoje obete.

Hoci k nehode došlo krátko pred desiatou večer, s evakuáciou sa začalo až po hodine. Kapitán lode Francesco Schettino, ktorého meno sa v tú noc stalo synonymom zbabelosti, do posledného okamihu bagatelizoval následky kolízie. Pasažierom aj posádke nariadil zachovať pokoj s vysvetlením, že ide iba o elektrický skrat. Ľudí poslali späť do kabín, čo sa v tejto situácii pre mnohých rovnalo rozsudku smrti. Schettino najskôr tvrdil, že loď nabrala len minimum vody, aj keď otvor presahoval 70 metrov a personál v podpalubí ihneď informoval o zaplavení technických priestorov. Neskôr presviedčal, že Concordia je stabilná a prevrátenie nehrozí. Na palube zatiaľ vládla panika a chaos. Až takmer hodinu po náraze vydal kapitán príkaz obliecť si záchranné vesty a zhromaždiť sa na palube. Evakuácia sa začala krátko pred jedenástou, no jeden z dôstojníkov na mostíku 4 z vlastnej iniciatívy začal nakladať ludí do člnov už skôr. O pol hodinu už Schettino opustil kapitánsky mostík, zatiaľ čo na lodi ostali ešte stovky bezradných pasažierov a členov posádky. Ani po opakovanom príkaze vrátiť sa na palubu a informovať o situácii kapitán už na loď nevyliezol. Bezočivo tvrdil, že operáciu riadi zo záchranného člna, aj keď už bol dávno na pevnine.

Smrť 32 ľudí zapríčinila znôška klamstiev a zaváhaní. Pasažieri neprežili preto, že evakuácia sa začala neskoro, ale aj preto, že Schettino klamal o stabilite lode. Tí, čo sa zhromaždili na ľavej palube, už po nahnutom trupe lode nedokázali spustiť záchranné člny, a keď sa snažili dostať sa na opačnú stranu, v tme a neporiadku mnohí stratili rovováhu a zošmykli sa do zatopených útrob lode. Napriek tomu, že Concordia bola relatívne blízko brehu, doplávať na pevninu nebolo jednoduché. Voda bola studená a ponárajúca sa loď vytvárala okolo seba nebezpečné víry.

Pátranie po obetiach trvalo mesiace a bolo často prerušené pre nepriaznivé počasie. Operácia bola komplikovaná, prebiehala pod vodou po riadených explóziách, ktoré sprístupnili uzavreté časti. Väčšinu tiel našli na úrovni štvrtého mostíka a v zadnej časti lode. Išlo o pasažierov, ktorí sa zhromaždili na nesprávnej strane. Bola medzi nimi aj päťročná Dayana, ktorá sa plavila so svojim otcom Williamsom. Mala to byť oslava života po tom, čo sa Williams podrobil dvojnásobnej transplantácii obličky a pankreasu. Pre Mariu Graziu Trecarichi bola plavba darčekom k 50-tym narodeninám, ktoré oslávila práve v deň tragédie. Od roku 2001 bojovala s rakovinou a keď sa jej v roku 2010 vrátila, lekári jej nedávali šancu. Napriek zlým prognózam chorobu porazila a na okružnej plavbe chcela prísť na iné myšlienky. Jej telo vydala Concordia po vyše dvoch rokoch. Ostatky identifikovali príbuzní podľa medajlónu, ktorý dostala od manžela k narodeninám. Poslednú obeť, 33-ročného indickeho čašníka Russella Rebella našli, až keď vrak lode vzpriamili pred odtiahnutím na zošrotovanie do prístavu v Janove. Od havárie vtedy uplynulo 1025 dní. Takmer všetky obete mali na sebe záchranné vesty. Dva roky po nehode si Concordia vzala ešte jeden ľudský život, keď pri prácach na relikte zomrel španielsky potápač.

Vyše dva roky vyplavovalo more na sardínskych plážach predmety z vraku lode. Podnikaví nálezcovia ich vzápätí ponúkali na predaj na internete. Na Giglio smerovali húfy ľudí, len aby si ukoristili efektnú selfie s reliktom. Vzpriamenie, odtiahnutie lode a jej zošrotovanie s recykláciou maximálneho množstva materiálu boli unikátnymi operáciami. Dnes z Concordie v janovskom prístave ostali len dve vrtule. Francesco Schettino si ako jediný odsúdený v kauze odpykáva trest v rímskej väznici Rebibbia. Šestnásť rokov, pol roka za každú obeť. Vydal knihu, v ktorej obhajuje „svoju pravdu“ a spoluväzňov presviedča o svojej nevine. Tvrdí, že na záchrane 4000 ľudských životov má leví podiel. Najal si dokonca právnika na ochranu dobrej povesti.

Život na ostrove Giglio sa vrátil do starých koľají. Preživší doniesli či poslali naspäť oprané deky a uteráky, niektorí aj peniaze za útratu v obchode, bare či v hoteli. Obyvateľom ostrova udelil prezident republiky zlatú medailu za občianske zásluhy. More je priezračné číre a pláže v lete plné turistov. V zime sa život zastaví. Všetci však vedia, že po tom, čo prežili, to už nikdy nebude také ako predtým.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Vieme, prečo Noční vlci kladú vence

Manévre sme videli kvôli utečencom i Sorosovi. Pri Vlkoch, nohy vyložené.


Už ste čítali?