Mafia – mýty a fakty

Autor: Katarina Antenozio | 23.3.2018 o 20:17 | (upravené 25.3.2018 o 7:12) Karma článku: 10,46 | Prečítané:  11802x

Túžba po peniazoch a po moci je nad všetky zákony, a to je jediné pravidlo, ktoré mafia uznáva. Okrem toho nejestvuje nijaký morálny kódex, žiadne mantinely ani tabu.

Asi aj vďaka mnohým filmovým a literárnym dielam mafia často fascinovala. Na rozdiel od iných kriminálnych spolkov mala v sebe vždy kus tajomna. Záhadné obrady, symboly, gestá a slovník, zrozumiteľné len zasväteným, z nej v očiach ľudí vyvorili spoločnosť, ktorá je čímsi viac, než len obyčajnou zločineckou bandou.

„Ctihodná spoločnosť“ (onorata società) či „systém“, ako ju jej členovia nazývajú, bola dlho považovaná za akýsi paralelný svet, s ktorým bežný smrteľník nemá nič spoločné. Túto predstavu umocňovali aj povery a legendy o pevných pravidlách, ktorými sa mafia riadi, a ktorým ešte dnes mnohí veria. Fakty však hovoria jasnou rečou. Túžba po peniazoch a po moci je nad všetky zákony, a to je jediné pravidlo, ktoré mafia uznáva. Okrem toho nejstvuje nijaký morálny kódex, žiadne mantinely ani tabu.

Mafia nezabíja nevinných

Táto povera vznikla zrejme v rovnakom čase, keď sa tvrdilo, že komunisti jedia deti. V snahe dať mafii istý punc ušľachtilosti sa šíril názor, že organizácia nezabíja nevinných, ženy a deti. Je ťažké pochopiť, ako mohla legenda dlhé roky prežiť v povedomí spoločnosti, zatiaľ čo rukou mafie umierali tínedžeri, deti aj novorodenci.

Caterina Nencioni nemala ani dva mesiace, keď sa stala obeťou teroristického útoku na Via Georgofili vo Florencii, ktorý zorganizoval ako pomstu za uväznenie a demonštráciu svojej moci boss Cosa nostra Totó Riina. Spolu s ňou zahynula aj jej deväťročná sestra Nadia a obaja rodičia. Aj šesťmesačnú Valentinu Guarino z Taranta a osemnásťmesačného Giuseppe Bruna zasiahli guľky v náručí rodičov. Vari najznámejší je prípad Giuseppe Di Mattea, dvanásťročného syna príslušníka Cosa nostra, ktorý začal spolupracovať s políciou. Mafia chlapca uniesla a po 28 mesiacoch zajatia ho uškrtili a telo rozpustili v kyseline. Zatiaľ poslednou detskou obeťou sa stal trojročný Domenico Campolongo. Jeho starý otec ho ho brával na „obchodné stretnutia“ s partnermi z kalábrijskej ´ndranghety. Prítomnosť dieťaťa bola v podstate „štítom“ pre prípad konfliktu. Mafia predsa deti nezabíja. V januári 2014 našli v poliach pri Cassane obhorený vrak auta. V jeho vnútri tri ľudské telá. Starý otec, jeho partnerka a malý Domenico boli zastrelení a vozidlo podpálené.

Do dnešného dňa zomrelo rukou mafie vyše 100 detí. Číslo nie je kompletné. Mnohé z nich sa totiž nikdy nenašli. Možno sa len domnievať, že sa stali obeťou zločinu. Už vyše 25 rokov hľadá svojho syna Carmela La Spina z dediny Casteldaccia pri Palerme. Pätnásťročný Salvatore s dvanásťročným kamarátom Marianom vybehli von zahrať si futbal ako každé popoludnie, no domov sa už nevrátili. Dve deti v malej obci zmizli bez stopy. Dlhé roky pátrania nepriniesli nijaký výsledok. Predpokladá sa, že chlapci boli „v nesprávny čas na nesprávnom mieste“. Chodili sa totiž hrávať k opusteným domom, v ktorých, ako sa neskôr ukázalo, sa konali stretnutia bossa Cosa nostra Bernarda Provenzana a jeho spolupracovníkov. Zakaždým, ako sa na nejakom odľahlom mieste v sicílskych vrchoch objaví hrob s telami obetí mafie, Carmela dúfa a tŕpne zároveň, že v ňom nájdu aj pozostatky jej syna.

Mafia je nepriateľom štátu

Pod týmto tvrdením by sme mohli nájsť podpis nedávno zomrelého bossa Cosa nostra Salvatore „Totó“ Riinu. Tento malý sedliak z Corleone zasadil štátu tvrdé rany. Stojí za dlhoročným krviprelievaním v Palerme a jeho obeťami sa stali poprední príslušníci polície, vyšetrovatelia, sudcovia aj novinári. Riina sa dokonca pokúsil uzavrieť so štátom zmluvu, ktorá je dodnes predmetom vyšetrovania. Jeho cieľom však nebolo štát zničiť, len si ho podmaniť ako všetko naokolo.

Mafia štát potrebovala a potrebuje, lebo jej ambíciou nie je nahradiť ho. Nechce zastupovať jeho úlohu, ale potrebuje ho využívať. Preto upustila od demonštratívnych bombových atentátov a časom sa naučila diplomacii. Ochraňuje si svoje teritórium, svoje sféry záujmu, svoj biznis a dômyselne preniká do verejných štruktúr.

Niekedy už by sa dokonca mohlo zdať, že mafia a štát nestoja na opačných stranách barikád. A ak niekde proti sebe otvorene bojujú, je to častejšie mafia, ktorá má navrch. Kým štátne orgány zväzujú zákony, lehoty a byrokracia, mafia, ktorá nemá nijaké pravidlá, silnie a napreduje.

Tam, kde štát zlyháva, si zločinecká organizácia otvára zlaté bane. Bohom zabudnuté megasídlisko na okraji Neapolu, Scampia, premenil v priebehu niekoľkých rokov boss camorry Paolo di Lauro na najväčšiu drogovú tržnicu v celej Európe. Práve v tejto súvislosti mi nedá nespomenúť už okrídlenú frázu nášho ex-premiéra: „myšlienka, že by mafia mohla mať záujem o východné Slovensko je absurdná, lebo tam nič nie je“. Práve to nič je pre mafiánsku kreatívnu myseľ také atraktívne. Veď ani chudobní pastieri v nehostinnom aspromontskom pohorí nezaložili ´ndranghetu preto, lebo náhodou narazili na ropný vrt. Spolok Cosa nostra zažil najlepšie časy, keď sa vedenia chytili negramotní sedliaci z Corleone, ktoré leží, geograficky presne, „pánu bohu za chrbtom“.

Mafián nechodí do maštale

Ďalšou mýlnou predstavou je obraz mafiána-manažéra, ktorý po tom, ako dosiahol svoj post, riadi biznis od kancelárskeho stola. Hádam nikde neplatí pravidlo „spoliehaj sa len sám na seba“, tak doslovne ako v mafii. Správny „capo“ má rád vo veciach prehľad. Stará generácia nevyrastala v prepychu a rozumie sa aj manuálnej práci. Vedenie klanu si vyžaduje prísnu disciplínu a režim, a tvrdenie Diega Rodu: „Keby som patril k ´ndranghete, určite by som nebol od rána do večera v maštali,“ je obsahovo úplne prázdne. Napokon aj Totó Riina najradšej trávil čas na svojom poli, kde pestoval paradajky.

Zlaté šperky, drahé hodiny, značkové outfity a rýchle autá sú výsadou zbohatnutých nižších mafiánskych vrstiev, ktoré nemajú dlhú životnosť. Preto je logické, že si chcú užiť luxus, kým skončia vo väzení (v tom lepšom prípade) alebo na cintoríne. Mafián si rád dopraje, ale nevzbudzuje zbytočnú pozornosť. A ak je to potrebné, je ochotný sa vzdať pohodlia pre vyšší záujem. Bossovia, najmä tí, ktorí držia moc pevne v rukách, nielenže nevystavujú na obdiv svoje bohatstvo, ale dokonca žijú často v sparťanských podmienkach v podzemných bunkroch. Je pravidlom, že hlava klanu neopúšťa územie svojej pôsobnosti ani keď je na úteku pred spravodlivosťou, ale stratí sa jednoducho z očí. Spoliehať sa môže jednak na vernosť svojich prívržencov, mlčanie širokej verejnosti, ale aj na sieť dômyselných úkrytov na vysokej technickej úrovni. Musí sa vzdať všetkých pôžitkov, lebo aj za malý prehrešok môže zaplatiť slobodou. Popredných bossov neapolskej camorry (napr. Michele Zagariu) vypátrali na základe ich slabosti pre značkové ponožky či delikátne morské ryby.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ceny bytov sa blížia k vrcholu. Oplatí sa ešte kupovať nehnuteľnosť?

Ak človek zvažuje kúpu nehnuteľnosti, mal by zvážiť viacero faktorov.


Už ste čítali?