Mafián bez viery nie je mafián

Autor: Katarina Antenozio | 28.4.2018 o 21:30 | Karma článku: 10,38 | Prečítané:  9007x

Na svedomí vydieranie, únosy a vraždy a v kostole miesto v prvej lavici. Mafia mala k Cirkvi vždy blízko.

Členovia mafiánskych organizácií boli odjakživa považovaní za oddaných katolíkov. Mafiánski bossovia sedávali v chráme na miestach vyhradených váženým a ctihodným občanom, prijímali sviatosti, krstili svoje deti, štedro podporovali cirkevné spolky, sobášili sa pred kňazom a dokonca sa spovedali zo svojich hriechov. Nezaspali, kým neodrecitovali otčenáš a zdravas.

Aj tajomné mafiánske rituály su plné náboženských symbolov. Kým Cosa Nostra uctieva Madonnu z Pompei, ´ndranghetisti sa utiekajú k sv. Michalovi, archanjelovi. Svoju organizáciu by nikdy nenazvali mafiou. Volajú ju „santissima“ (najsvätejšia). Niektorí dokonca razia teóriu, že počiatky mafie siahajú až k stolcu apoštola Petra.

Keď v roku 1997 polícia vtrhla do opusteného domu v Bagherii, kde sa ukrýval obávaný sícilsky boss Pietro Aglieri, našla okrem iného aj súkromnú kaplnku a kopu teologických spisov. Zločinec, zodpovedný za masakru pri Capaci a atentát na Via Amelio v Palerme, ale aj stovky ďalších vrážd vyhlásil, že sa nechce vydať do rúk polície, a vzdá sa iba miestnemu arcibiskupovi.

Bernardo Provenzano, dlhoročný pohlavár Cosa Nostra, zas nikdy nezabudol na „pizzino“ (lístok s odkazmi pre členov mafie) pripísať citát z evanjelia. V jeho úkryte objavili okrem desiatok sôch a obrazov s náboženskou tematikou aj bibliu plnú ručne písaných poznámok a odkazov.

Ten rozpor hádam ani nemôže byť väčší – zločinci, vrahovia a najhorší kriminálnici sa vydávajú za oddaných prívržencov Cirkvi, dobrodincov a svätcov. Mafián bez viery nie je mafián. Ako je to možné?

Boh podľa Biblie stvoril človeka na svoj obraz. Tento model sa za roky rokúce ukázal ako úspešný, a tak si mafia povedala, že by to mohlo fungovať aj obrátene. Napokon, nie sú jediní, ktorí pretvorili Boha na vlastnú podobu. Takýto postoj pomáha prekonávať najväčšie protirečenia, posilňuje sebavedomie aj presvedčenie, že zločinné správanie vedie k vyššiemu a posvätnému cieľu, ktoré Boh uznáva. Mafián necíti vinu, naopak, domnieva sa, že koná správne, aj keď ho za to mnohí odsudzujú. Berie to ako riziko podnikania. Veď napokon, i tí najväčší svätci boli často nepochopení.

Bývalý sudca v palermskom maxiprocese a národný prokurátor organizácie pre boj proti mafii a terorizmu (DIA) Pietro Grasso sa pri svojich výsluchoch príslušníkov mafiánskych klanov neraz dostal k otázke viery. Jeden z vypočúvaných, viacnásobný vrah, mu odpovedal: „Ja mám svedomie čisté, pán sudca. Verte mi, nikdy som nezabíjal pre svoj osobný prospech.“ Ďalší mafián, Michele Greco, ktorého prezývali „pápež“, ide v tvrdeniach ešte ďalej: „Nemôžem sa porovnávať s pápežmi pre ich inteligenciu, kultúru a doktrínu. Ale pre môj pokoj v duši a pre hĺbku mojej viery som im rovný.“

Prečo však bola, a na mnohých miestach stále ešte je, Cirkev pre mafiu taká dôležitá?

Tak, ako mafia potrebuje štát, užitočná je pre ňu aj Cirkev. Priateľské súžitie s cirkevnými štruktúrami prakticky potvrdzuje pôsobenie mafiánskych organizácií na tom-ktorom území. Je to, akoby Cirkev držala ochrannú ruku nad aktivitami mafie a uznávala ich za správne. Cirkev má ešte stále veľký vplyv a mafia si s jej požehnaním upevňuje spoločenský kredit a postavenie.

Nech už by konanie mafie bolo akokoľvek vrtkavé, jedno jej treba uznať. V dobrom aj v zlom, nezabúda. A vie sa odplatiť. Hojne podporuje cirkevné spolky, prispieva na stavbu a renováciu kostolov, sponzoruje náboženské manifestácie. A tak je aj najbiednejšia obec v sicílskych horách na sviatok svätého patróna vysvietená ako vianočný Manhattan a nad hodinu trvajúcim ohňostrojom by žasli aj radniční páni v austrálskom Sydney.

Tým je vlastne zodpovedaná aj otázka, čo má z toho druhá strana. Jednoducho tam, kde je Cirkev loajálna, može sa spoliehať na to, že jej z aktivít, nad ktorými si zbytočne nebude lámať hlavu a blahosklonne odvráti zrak, vždy niečo kvapne.

Mafia bola vždy blízko Cirkvi, a tak sa našli aj kňazi blízki mafiánom. Boss z Corleone Luciano Liggio bol roky očisťovaný v očiach veriacich miestnym farárom, otcom Girolamom, a donom Agostinom Coppolom, synovcom neslávne známeho italo-amerického mafiána Franka Coppolu, prezývaného „Trojprstý“. Don Coppola bol natoľko nápomocný, že sa niekoľkokrát sám zúčastnil ako prostredník na únosoch a navštevoval rodiny, aby zjednal výkupné. Bol aj jedným z troch kňazov, ktorí sobášili Totó Riinu - už na úteku pred spravodlivosťou - s jeho vyvolenou Antoniettou Bagarellou.

Františkán, otec Giacinto, vlastným menom Stefano Castronovo, tiež venoval osobitnú pozornosť zblúdilej duši Luciana Liggia a Stefana Bontadea. Aspoň tak pred políciou vysvetľoval svoje kontakty s hľadaným bossom. Kde sa mnohonásobný vrah ukrýva, odmietal prezradiť. V jeho spásonosnej misii však niečo očividne zaškrípalo. 6. septembra 1980 našli pátra Giancinta zavraždeného v kláštornej cele. V zásuvke stola, pri ruženci a biblii, spočívala pištoľ kalibru 38, a v skrini takmer päť miliónov lír. Ako vravím, mafia nezabúda a, v dobrom či zlom, sa vždy odplatí.

Viac menej pokojná symbióza mafie a miestnych cirkví trvala pomerne dlhý čas. Komplicom bol aj štát, ktorý desaťročia popieral existenciu organizovaného zločinu. Situácia sa vyhrotila v osemdesiatych rokoch, keď už krviprelievanie a atentáty nebolo možné označiť len za bežnú kriminalitu. Klin do tolerantného spolunažívania „padrinov“ a kléru razantne zasadil Ján Pavol II. Jeho prejav vo Valle dei Templi 9. mája 1993 nemal nič spoločné s dovtedajším obrazom láskavého pápeža. Rozhodným hlasom odsúdil zločinecké praktiky a zabíjanie. Isteže, hlava Cirkvi, ktorá vyzývala mafiánov na obrátenie a kajanie sa, mohla vyznieť príliš mierne až úsmevne, no pre mafiu to bol jasný odkaz. Toto kamarátstvo už nikdy nebude také ako predtým.

Mafia je na zradu veľmi citlivá a rozhodne neodpúšťa. Kým dovtedy bola zhovievavá k „rebélii“ niektorých kňazov, po odsudzujúcom prejave z úst hlavy katolíckej cirkvi dala zreteľne najavo aká bude jej taktika. 15. septembra, v deň svojich 56 narodenín, bol zavraždený don Pino Puglisi, kňaz z palermského predmestia, známy svojim otvoreným postojom proti Cosa Nostra. Ani nie o rok nato popravila nepolská camorra ďalšieho kňaza, Giuseppe Dianu.

Prešlo však ešte veľa rokov, kým sa Cirkev od mafie zreteľne dištancovala. Viaceré výzvy na sformulovanie jasného postoja cirkevných štruktúr k mafiánskym organizáciám sa desaťročia strácali v alibistických vyjadreniach, ako tomu bolo napr. na zasadnutí Talianskej biskupskej konferencie v roku 2010 v Assisi, kde generálny sekretár Mons. Mariano Crociata vyhlásil: „Netreba ukladať explicitné exkomunikácie, pretože ten, kto je súčasťou zločineckej organizácie, je automaticky postavený mimo cirkevné spoločenstvo.“ Isteže, sme už o nejaký ten level ďalej od čias, keď sa palermský kardinál Mons. Ernesto Ruffini „žartovne“ obrátil na novinárov s otázkou. „Čo je to mafia? Vari nejaká značka čistiaceho prostriedku?“ No vyjadrenie o automatickej exkomunikácii si Cirkev i mafia ďalej vysvetľovali po svojom. A tak mohli pozostalí po dlhoročnom bossovi Cosa Nostry Bernardovi Provenzanovi v roku 2016 usporiadať pre zosnulého mafiána cirkevný pohreb hodný oddaného katolíka. Rovnakej pocty sa dostalo rok predtým aj hlave rímskeho mafiánskeho klanu Vittoriovi Casamonica. Kňaz predsedal honosnému obradu, pri ktorom viezol koč s rakvou šesťzáprah čiernych koní a z vrtuľníka sa za zvukov ústrednej melódie z Krstného otca sypala na mesto záplava ružových lupeňov. Na vchode do Kostola Dona Bosca trónil nápis: „Dobyl si Rím, teraz dobyješ Raj.“ Na dôstojný pohreb má vraj nárok každý katolík.

Oficiálnu exkomunikáciu mafiánov vyhlásil až pápež František v lete minulého roku, dva roky predtým sa na túto tému vyjadril pri svojej pastoračnej návšteve v Kalábrii. Hoci postoj Cirkvi k mafii už dnes môžeme jednoznačne nazvať ako odsudzujúci, nájdu sa stále momenty, pri ktorých niektoré farnosti otvorene manifestujú podporu oddaným ovečkám z mafiánskych radov. Deje sa to najmä počas náboženských procesií, keď sa sprievod veriacich na moment zastaví pred domom miestneho bossa a sochou svätca vykoná tzv. „inchino“ (poklonu).

Na druhej strane sa Cirkev na mnohých miestach aktívne a odvážne angažuje v boji proti organizovanému zločinu. Príkladom môže byť don Luigi Ciotti, ktorý roku 1995 založil asociáciu Libera. Dnes združuje vyše 1600 protimafiánskych organizácií a spoločenstiev. Don Ciotti sa stal symbolom antimafiánskej cirkvi, ktorá pokračuje v odkaze zavraždených kňazov. Sám sa viackrát stal terčom výhražok, Totó Riina dokonca nariadil spoza mreží jeho likvidáciu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rebríček slobody tlače je zmanipulovaný, tvrdia politici Smeru

Novinári sa na Slovensku stávajú škodnou, tvrdí mediálny analytik.


Už ste čítali?