Ako Kristus pre väčšie dvere do kuchyne prišiel o nohy

Autor: Katarina Antenozio | 5.5.2018 o 21:54 | (upravené 6.5.2018 o 7:07) Karma článku: 10,50 | Prečítané:  9071x

Po Mone Lise je to asi najznámejšie z diel Leonarda da Vinciho a je zázrak, že ho ešte dnes môžu obdivovať státisíce návštevníkov Milána.

Písal sa rok 1494, keď milánsky vojvoda Ludovico Moro poveril Leonarda da Vinciho dekoráciou refektára v dominikánskom kláštore pri Kostole Santa Maria delle Grazie. Moro investoval do prestavby kostola a kláštora nemalé peniaze, keďže si ho vybral za miesto svojho posledného odpočinku. Výzdoba rehoľnej jedálne mala byť klasická – na jednej strane výjav Ukrižovania a na protiľahlej stene obraz Ježiša s dvanástimi apoštolmi počas poslednej večere.

Prvú fresku vytvoril Donato Montorfano a trvalo mu to približne rok. (Ide o jediné dielo, ktoré tento umelec podpísal. Rok 1495 a meno autora sú dodnes čitateľné na kamennej tabuli pod nohami Márie Magdalény objímajúcej kríž).

Leonardo ale nebol obyčajný umelec. V tom čase len ťažko vstrebával neprekonateľné problémy, s ktorými sa potýkal pri projekte monumentálnej jazdeckej sochy. Mal už po štyridsiatke a túžil konečne vytvoriť dielo, ktoré by predčilo všetky ostatné. Preto sa rozhodol, že nezhotoví fresku, akoby to na jeho mieste urobil každý tuctový maliar. Chcel namaľovať dokonalý obraz, a to vyžadovalo čas. Techniku fresky nemal v obľube, lebo omietka rýchlo zasychala a on nemohol korigovať nedokonalosti ani pracovať na detailoch. Preto zvolil maľbu mastnou temperou na suchý podklad, podobnú maľbe na drevo. Na diele pracoval tri roky. Výsledok bol ohromujúci. Žiarivé farby, dynamika a detailné vypracovanie, na aké sme zvyknutí pri dielach miniaturistov, robili obraz jedinečným. Po ďalšie polstoročie sa Da Vinciho Posledná večera stala námetom pre stovky diel s touto tematikou.

Obraz s impozantnými rozmermi 4 x 9 metrov zachytáva dramatický moment, keď Ježiš oznámi apoštolom blížiacu sa zradu. „...zachvel sa v duchu a vyhlásil: Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ (Jn 13, 21). Učeníci z Da Vinciho maľby sú zmätení a pohnuto gestikulujú. Reč tela poukazuje na ich charakter a povahu. Judáš v zmätku vysype na stôľ soľ, čo podľa talianskej povery dodnes prináša smolu. Len Kristova tvár kontrastuje s dynamikou scény. Je pokojná a vyrovnaná. Jeho postava, osamotená v centre obrazu, vyžaruje zvláštne svetlo.

Leonardo sa snažil namaľovať akúsi virtuálnu miestnosť a vytvoriť tak ilúziu, že scéna obrazu je súčasťou refektára (trompe-l'œil). Kristus so svojimi učeníkmi sedí za rovnakým stolom, ako používali mnísi, aj taniere a obrus sú identické. Tváre apoštolov majú črty da Vinciho súčasníkov z milánskeho dvora. Na stene visia tapisérie podobné tým, ktoré zdobili interiér domu Leonardovho hostiteľa. Aj kazetové obloženie stropu bolo charakteristické pre domy milánskych boháčov. Na scénu dopadá iluzórne svetlo z ľavej strany miestnosti, kde boli v tom čase okná. Krajinka v pozadí pripomínala scenériu Da Vinciho skoršieho obrazu Madonna v skalách (1486). Podľa najnovších štúdií by mohlo ísť o reprodukciu krajiny v neďalekej oblasti jazera Como.

Leonardo počas práce na vlastnom diele vylepšil aj Montorfanovu fresku na protiľahlej stene refektára. Do spodných rohov obrazu primaľoval postavy Ludovica Mora a jeho manželky Beatrice D´Este s ich dvoma deťmi.

Bohužiaľ, alternatívna technika, ktorá dodávala obrazu neskutočnú živosť a jas, spôsobila, že dielo začalo zakrátko chátrať. Miestnosť susedila s rehoľnou kuchyňou, odkiaľ prenikali výpary a vlhkosť, teplota v jedálni kolísala. Už o pár desaťročí bola zraniteľná maľba vážne poškodená. Giorgio Vasari, taliansky historik, maliar a architekt, ktorý v roku 1566 navštívil Cenacolo, napísal: „...nedá sa zhliadnuť nič, až na akúsi rozmazanú machuľu“. V roku 1652 sa pátri dominikáni rozhodli zväčšiť dvere do kuchyne a nenávratne tak zničili časť obrazu. Kristus prišiel o nohy. To však nebola posledná rana. Po príchode napoleonskych vojsk do Milána bola v miestnosti zriadená koňská stajňa. Neskôr tu bolo sídlo požiarnej zbrojnice a kasáreň. Až v roku 1934 sa kostol a kláštor vrátili do rúk dominikánov a z bývalej rehoľnej jedálne sa stalo štátne múzeum.

Masívne bombardovanie Milána počas Druhej svetovej vojny neuchránilo ani Cenacolo. 15. augusta 1943 zasiahla kláštorné nádvorie bomba, ktorá strhla východnú stenu miestnosti. Da Vinciho maľba, chránená a spevnená len doskami, ostala po dlhý čas vystavená napospas dažďu, prachu a teplotným výkyvom. Až v roku 1947 bola chýbajúca časť refektára znovu postavená a Leonardova Posledná večera dostala opäť strechu nad hlavou.

O záchranu chátrajúceho diela sa počas storočí pokúšali mnohí umelci aj amatéri, napáchali však viac škody ako úžitku. Pri poslednej rekonštrukcii, ktorá trvala 22 rokov, museli reštaurátori najskôr odstrániť vrstvy špiny a prachu, ale aj lepidla, lakov, rozpúšťadiel, živice a farieb všetkého druhu. Na záchranu jedinečného diela sa podujali odborníci z celého sveta s použitím najmodernejších technológií. Medzitým bolo dielo aj s priľahlým kostolom a kláštorným komplexom zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Dnes je Leonardov obraz nepretržite monitorovaný. V miestnosti je konštantná teplota a vzduch je filtrovaný od mikročastíc prachu a nečistôt. Počet návštevníkov je obmedzený. Dielo si môže pozrieť maximálne 1300 ľudí denne. Aj kvôli tomu je Cenacolo „iba“ na 15 mieste v rebríčku návštevnosti talianskych múzeí. Vďaka novému projektu na filtráciu vzduchu by sa však čoskoro limit na počet návštevníkov mal zvýšiť a jedno z vrcholných diel talianskej renesancie by malo bez ďalšej újmy prežiť ešte stovky rokov.

Praktické informácie:

K milánskemu Cenacolu sa dostanete červenou linkou metra M1, stanica Conciliazione, alebo električkou č.18, zastávka Santa Maria delle Grazie. Cenacolo je otvorené denne okrem pondelka od 8.15 do 19.00 (posledný vstup je o 18.45) Prehliadka trvá 15 min. Cena vstupenky je 10 euro. Lístky si môžete objednať on line na stránke: https://cenacolovinciano.vivaticket.it

Ide o predajcu autorizovaného Ministerstvom kultúry a vyhnete sa tak rôznym prirážkam a podvodom. Rezerváciu môžete spraviť aj telefonicky na čísle +39 02 92800360. Za rezerváciu sa platí poplatok 2 eurá.

Vstupenky sa predávajú na dva mesiace dopredu a rýchlo sa rozchytajú, takže sa môže zdať, že návšteva Cenacola je prakticky nemožná. Nezúfajte, miesta sa priebežne uvoľňujú, niekedy sú to aj desiatky lístkov denne. Samozrejme, väčšie šance máte mimo turistickej sezóny. Keď sa vám nepodarí rezervovať vstupenku cez internet ani telefonicky, môžete sa, najlepšie ráno, dostaviť do predajne lístkov pri Cenacole a informovať sa na voľné miesta. Je veľmi pravdepodobné, že pár vstupeniek bude k dispozícii. Vstup do kostola a na nádvorie kláštora je zadarmo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Pellegrini sa pustil do Fica, aj keď to maskoval

Akoby sme sledovali primárky v strane Smer.


Už ste čítali?