Leonardova vinica

Autor: Katarina Antenozio | 15.11.2018 o 12:03 | Karma článku: 10,18 | Prečítané:  5029x

V Miláne rastie vinič, na ktorý sa chodia pozerať tisícky návštevníkov. Kedysi patril renesančnému géniovi Leonardovi Da Vincimu. Tu sa prechádzal a oddychoval. Ak teda vôbec niekedy oddychoval...

Kroky väčšiny turistov túlajúcich sa po Miláne smerujú hlavne k štyrom najväčším atrakciám – milánskej katedrále, opernému domu La Scala, štadiónu San Siro a k svetoznámej maľbe Leonarda da Vinciho Posledná večera. Tá sa nachádza v jedálni bývalého kláštora pri Kostole Santa Maria delle Grazie. Pár krokov ďalej od neho, za múrmi pomerne nenápadného domu, je ale ukrytý ďalší poklad.

Predmetom tohto článku bude hrozno. Naoko obyčajné strapce vínnej révy, aká sa momentálne predáva po 99 centov za dve kilá. V Miláne však rastie vinič, na ktorý sa chodia ročne pozerať tisícky ľudí. Prečo? Lebo jeho príbeh je hodný románu Dana Browna. Je v ňom veľa histórie, vedy, skoro až mágie, no a nechýba ani Leonardo da Vinci.

Leonardo da Vinci bol výnimočný človek s výnimočne širokou škálou záujmov. Málokto asi vie, že okrem iného ho bavilo pestovať hrozno. Čo je celkom pochopiteľné, lebo po hodinách strávených na maliarskom lešení či pri hrubých pergamenoch mu dobre padlo na chvíľu sa nadýchať čerstvého vzduchu a popiplať v zemi  Vyznal sa v odrodách, rád víno konzumoval, no vychutnával si hlavne jeho vôňu. O tejto jeho vášni pre vínnu révu tušil panovník Ludovico Moro, ktorý ho do Milána povolal. Leonardo preňho práve dokončil fenomenálny obraz Posledná večera a Moro, aby sa mu zavďačil, daroval mu kus vinice za mestom. Konkrétne išlo o niekoľko hektárov s fajnovou odrodou Malvasia di Candia Aromatica. Vinica sa nachádzala v záhrade nádherného renesančného domu rodiny Atellani zo šľachtického dvora. Tento dar mal pre Da Vinciho zásadný význam, pretože ako vlastník pôdy sa mohol uchádzať o občianstvo mesta Miláno.

Bohužiaľ, Leonardo už nestihol zájsť na matriku vybaviť potrebné papierovačky, ani si svoj vinohrad príliš užiť. Do Milána vtrhli Francúzi a on, predtým ako mesto opustil, zveril pôdu do rúk otca svojho verného žiaka Gian Giacoma Caprottiho, prezývaného Salaí. Napriek tomu, že sa z vinice dlho netešil, stále na ňu spomínal a nezabudol ju zahrnúť ani do svojho testamentu. Jednu časť odkázal neznámemu sluhovi a druhú Caprottimu.

Ako plynul čas, počas ďalších storočí, vinič aj dom prechádzali z ruky do ruky a postupne už len chátrali. Až v roku 1922 sa významný milánsky architekt Pietro Portaluppi podujal rezidenciu zrekonštruovať a navrátiť jej dávny lesk. Takisto zachránil vinicu, ktorá napriek tomu, že sa do nej zub času poriadne zahryzol, ešte stále prežívala, ako to dokumentujú dobové fotografie. Dôkladná a nákladná práca ale takmer vyšla nazmar. Prišla druhá svetová vojna a s ňou masívne bombardovanie, ktoré nenechalo kameň na kameni. Vinohrad zachvátil požiar a úplne ho zničil. A tu by mohol zazvoniť zvoniec a príbehu o vinici a krásnom dome by bol koniec. Ale, pretože sme v Miláne, kde sa ľudia len tak ľahko nevzdávajú a podnikajú často neskutočné veci, a tiež preto, že tento blog by bol tým pádom extrémne krátky a smutný, začína sa práve teraz fascinujúci príbeh o vinohrade, ktorý vstal z popola.

Leonardova vinica nedávala spávať poprednému talianskemu odborníkovi na víno a autorovi ročenky o najlepších talianskych vínach Lucovi Maronimu. Vzal si do hlavy, že nájde jej ostatky a pokúsi sa obnoviť to, čo sa zdalo navždy stratené. Lokalizoval polohu vinohradu, kontaktoval dedičov pozemku a vybral sa prehrabávať v zemi v nádeji, že tam nájde aspoň náznak života. Povedzme si na rovinu, že šance neboli veľké. Predsa len ubehlo pár storočí, keď sa o vinohrad nikto nestaral a nadôvažok počas vojny vyhorel. Maroni ale mal o vinnej réve už aké-také znalosti a vedel, že napriek všetkému by niečo z nej mohlo v zemi prežiť. Našťastie sa nemýlil. Podarilo sa mu objaviť fragmenty buniek, ktoré odniesol do laboratória. Najlepší taliansky odborník na genetiku hrozna prof. Atillio Scienza mikroskopické čiastočky preskúmal a našiel v nich DNA Leonardovho viniča. 

Keďže v Miláne sa schyľovalo k svetovej výstave EXPO a prezentovať sa tam s Da Vinciho vínom  by bolo veľmi prestížnou záležitosťou, Maroni dokázal zohnať potrebné fondy na výskum a vyklonovanie hrozna, ktoré by nieslo genetický kód pôvodnej odrody. Stretol sa nielen s ústretovosťou pri získavaním financií, ale aj s obrovským nadšením všetkých spolupracovníkov pre tento nezvyčajný projekt. Boli medzi nimi poprední talianski odborníci na genetiku aj pracovníci Università Statale di Milano. Podarilo sa vypátrať najbližšiu príbuznú Da Vinciho odrody a do nej vložiť genetickú informáciu pôvodného druhu. V marci 2015 bola vinica v záhrade domu Atellaniovcov obnovená a čoskoro zarodila bohatými zelenými strapcami. Takisto dom ožil svojou dávnou nádherou a dnes sú tieto dva skvosty jedným z najkrajších zátiší Milána.

Casa Atellani stojí na Corso Magenta 65. Otvorená je denne od 9.00 do 18.00. Prehliadky sa konajú každých tridsať minút (v sobotu a nedeľu každých 15 minút) a návštevníci sú vybavení audiosprievodcom v piatich svetových jazykoch (taliansky, anglicky, francúzsky, nemecky a španielsky). Okrem romantickej záhrady s Leonardovym vinohradom tu môžete vidieť renesančné átriá a pár renovovaných miestností s pôvodnými freskami aj dreveným kazetovým obložením. Dom Atellaniovcov bol za čias svojho najväčšieho rozkvetu vyhľadávaným miestom večierkov vtedajšej smotánky a súčasní správcovia sa snažia obnoviť aj túto tradíciu, takže sa v nej konajú prestížne recepcie a spoločenské stretnutia.

Viac o Miláne sa dočítate na mojej webstránke.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?