Za oponou divadla La Scala

Autor: Katarina Antenozio | 7.12.2018 o 8:24 | Karma článku: 10,07 | Prečítané:  4243x

Siedmy december, sviatok patróna mesta Miláno, sv. Ambróza, je už nerozlučne spojený s jednou z najvýznamnejších spoločenských udalostí - otvorením divadelnej sezóny v Teatro alla Scala. 

La Scala je pre turistov asi najväčším sklamaním. Nenápadná budova na konci rovnomenného námestia, ktorú si mnohí pletú s oprotistojacim honosnejším Palácom Marino, sídlom milánskeho starostu. Ako môže jedna z najznámejších svetových operných scén a symbolov Milána pôsobiť tak fádne až nezaujímavo? Nuž, pravidlo „nesúď podľa fasády“ platí v Miláne dvakrát. Toto mesto sa totiž nechá dobývať a nikdy nevydá svoje poklady niekomu, kto o ne skutočne nestojí. Tak to je aj v prípade divadla La Scala.

Poďme však pekne poporiadku. V roku 1776 došlo v Miláne k veľkej galibe. Zhorelo divadlo Regio Ducal. Popravde, nemožno sa tomu veľmi čudovať. V tom čase sa totiž sústreďoval v divadle celý spoločenský život. Okrem predstavení sa tam hrali hazardné hry, ľudia si tam dohovárali schôdzky, v zákulisí sa dokonca varilo, svietilo sa sviečkami a kúrilo sa v krboch. Keď k tomu prirátame fakt, že celá štruktúra bola z dreva, bolo iba otázkou času, kedy niečo chytí.

Milánčania však po požiari dlho neotáľali. Pozmetali popol a poslali do Viedne žiadosť o nové divadlo. Márii Terézii ležal kultúrny život poddaných na srdci a stavbu bez okolkov odklepla. Pod požiadavkou, že opera bude najväčšiou v jej ríši. Stalo sa. Nové, tentoraz už kamenné divadlo, naprojektoval Giuseppe Piermarini tak, aby sa vošlo do úzkej uličky (veľké námestie pred ním bola otvorené až v roku 1858) a pridal portikus, popod ktorým mohli prechádzať chodci. Vyrástlo za dva roky a inaugurovali ho 3. augusta 1778. Prvým dielom na doskách, ktoré si za vyše dve storočia prerazili cestu do sveta, bola L´Europa Riconosciuta od Antonia Salieriho.

Divadlo nesie meno po kostole Santa Maria alla Scala, na ruinách ktorého vyrástlo. Kostol dala postaviť Regina della Scala z Verony (odtiaľ tá „La Scala“, po slovensky „rebrík“, ktorý mala pani Regina aj v erbe). Strohý neoklasicistický štýl nie je náhodný. Budova je naplánovaná tak, aby bolo prekvapenie dávkované postupne. Najskôr pomerne striedma fasáda, potom honosný foyer a napokon výbuch pompéznosti v divadelnej sále. Inak, ak by ste niekedy zablúdili do Divadla Giuseppe Verdiho v Trieste, môžete mať slabé de ja vú, pretože jeho staviteľ Matteo Pertsch bol Piermariniho žiak a La Scala ho veľmi inšpirovala. Aj Mária Terézia bola s novostavbou spokojná a Viedenčania si podľa nej dali neskôr postaviť svoju Operu.

Lóže v galérii mali kúpené bohatší šľachtici a mešťania, ktorí si ich zariaďovali poďa vlastného vkusu. Jednotným musel ostať iba horný záves, ostatné záležalo od ľubovôle majiteľa, ktorý znášal všetky náklady, dokonca si zabezpečoval aj olej do svietidiel a kúrenie. Podľa toho, ako pompézne či menej okázalo bola lóža zariadená, sa poznal status vlastníka. Peniaze, ktoré sa predajom galérie získali, slúžili na pokrytie nákladov na chod divadla. Hoci bola La Scala modernou a honosnou stavbou, móresy za jej múrmi sa veľmi nezmenili. Počas predstavení sa v lóžach varilo, klebetilo alebo sa tu konali milostné schôdzky. Na mieste dnešných šatní sa nachádzali kuchyne. Hľadisko, tzv. platea, patrilo chudobnejšiemu publiku a služobníctvu. Keď bolo treba, stoličky sa spratali do rohov a miestnosť sa premenila na tanečnú sálu. Konali sa tu aj jazdecké súťaže! V zákulisí sa mastili karty a hádzali kocky jedna radosť. Viete si predstaviť, že by sa dnes návštevník divadla vrátil domov napáchnutý praženou cibuľou a cigaretovým dymom, potužený alkoholom a s prázdnou peňaženkou? Nuž, také to boli časy 

Roku 1883 na svätoštefánsku noc sa La Scala stala prvým divadlom na svete a prvou budovou v Miláne, ktorá sa rozžiarila elektrickým svetlom. Návštevníci dodnes môžu obdivovať majestátny luster s 383 žiarovkami. Bohužiaľ, ide len o vernú kópiu pôvodného svietidla, ktoré bolo zničené pri bombardovaní Milána počas druhej svetovej vojny. Ako mi prezradila Francine, moja sprievodkyňa po divadle, mali sme šťastie, že sme luster videli komplet rozsvietený. Nestáva sa to často, lebo vie pekne roztočiť koliesko na elektromeri. Traduje sa, že tenor Francesco Tamagno ho svojim mocným hlasom dokázal rozochvieť.

S dobre osvetleným divadlom sa morálka v lóžach trochu umiernila. Vtedajší riaditeľ a hudobný skladateľ Arturo Toscanini zaviedol mnohé zmeny. Zakázal napríklad pánom, ale aj dámam v hľadisku klobúky. Keďže móda v tých časoch diktovala mužom vysoké prikrývky hlavy a ženy nosili na svojich klobúkoch neraz celý zelovoc, bolo pochopiteľné, že tieto kreácie bránili vo výhľade zo zadných radov. Toscanini dal vybudovať aj koncertnú jamu a snažil sa divadlo pretvoriť na významnú opernú scénu. Zrušil tzv. opakovačky, aby sa neprerušovala dramaturgia diela, a striktne vyžadoval dochviľnosť publika na predstavenie. Na druhej strane chcel, aby sa divadlo stalo ľudovou záležitosťou prístupnou masám.

Nie je žiadnym tajomstvom, že na začiatku minulého storočia sa potlesk divákov kupoval. Aj v Miláne jestvovali platení tlieskači. Podľa cenníka z roku 1919 zinkasovali muži 25 lír a ženy 15. (Chlapi majú predsa len väčšie ruky.) Publikum v La Scala však dodnes vzbudzuje medzi umelcami rešpekt aj oprávnené obavy, pretože je veľmi náročné a nebojí sa chladnokrvne prezentovať, ak sa mu niečo nepáči. Postrachom pre režisérov a umeleckých debutantov sú diváci z druhej galérie tzv. loggione, ktorá vznikla zjednotením pôvodných lóží. Ide o najkompetentnejšie, ale aj najkritickejšie publikum. Ak predstavujete svoje dielo v milánskej La Scala, nezaujíma vás, čo o vás na druhý deň napíše v novinách odborná kritika, ale ako zareagujú návštevníci z hornej galérie. V súčasnosti môže neúspešný umelec zinkasovať nanajvyš piskot či mrazivé ticho, v minulosti na javisko nejeden raz doletelo aj nejaké to ovocie či topánka.

Svoje by k tomu vedel povedať taký fenomenálny skladateľ, akým bol Giacomo Puccini. Ten pri premiére Madame Butterfly v roku 1904 zažil totálne fiasko a z divadla utiekol zadným vchodom. Svoje renomé si neskôr vylepšil a La Scala roku 2016 „rehabilitovala“ aj jeho Madame Butterfly, ktorá zožala nadšené ovácie. 

Milánska operná scéna je nerozlučne zviazaná aj s menami ďalších svetoznámych hudobných skladateľov a operných umelcov. Giuseppe Verdi si tu zažil vrcholné okamžiky svojej kariéry, ale aj bolestné chvíle, keď jeho diela nenašli divácky ohlas, ale aj keď mu v prvých rokoch jeho pôsobenia v La Scala zomreli postupne dve deti a napokon i mladučká manželka. Milánčania dodnes na tohto výnimočného umelca s láskou spomínajú. Keď Verdi zomieral, dali vystlať ulice pri jeho dome slamou, aby hrkot kočiarov nerušil ťažko chorého skladateľa. Pochovaný bol najskôr na cintoríne Monumentale, jeho posledným želaním však bolo spočinúť vedľa svojej druhej manželky Giuseppiny, preto jeho ostatky neskôr preniesli do domu pre stárnucich hudobníkov, ktorý Verdi založil. Skladateľovu rakvu sprevádzal dav vyše 300-tisíc Milánčanov a 820-členný zbor pod taktovkou Artura Toscaniniho spieval jeho nezabudnuteľnú áriu z opery Nabucco „Va pensiero“.

Spomedzi operných spevákov má verejnosť v povedomí najmä Annu Mariu Ceciliu Sophiu Kalos. Že vám toto meno nič nehovorí? Je to asi preto, že celý svet ju poznal pod umeleckým pseudonymom Maria Callas. Ani ona nemala v Miláne na ružiach ustlané. Jej nástup na operné dosky divadla La Scala bol strastipný. Debutovala v opere Aida len ako záskok pre chorobu protagonistky Renaty Tebaldi, z ktorej sa po čase vykľula jej najväčšia konkurentka na milánskej scéne. Jej výkon ostal nepovšimnutý, na jej hlas reagovalo publikum chladne a bez záujmu. Ani Arturo Toscanini nebol jej prejavom nadšený, pretože uprednostňoval jemnejšie, anjelske hlasy. Dal však umelkyni šancu a ona si postupne vybojovala svoje miesto. Povráva sa, že na pódiu našla bod, dokiaľ znel jej hlas najlepšie, aj že pri predstaveniach svojich kolegýň nosila rukavice. Zo slušnosti tlieskala, no potlesk nebolo počuť.  Titul “Miss Simpatia” jej to v kuloároch divadla určite nevynieslo. Duch Marie Callas vraj neopustil milánsku operu ani po smrti a niektorí návštevníci sú presvedčení o tom, že ho videli prechádzať sa po jej chodbách.

Divadlo La Scala je svet sám o sebe. Sprievodkyňa Francine tvrdí, že by sa tu dalo zavrieť a prežiť aj bez kontaktu s okolitým svetom. K dispozícii je lekár, kuchyňa s jedálňou, aj na noc by bolo kde sa zložiť. Budova prešla od svojho vzniku dvoma zásadnými rekonštrukciami. Prvý raz po tom, ako ju v auguste 1943 zasiahla bomba spojeneckých vojsk. Prevalil sa strop, mnoho lóží bolo zničených, aj konštrukcia si odniesla svoje. Oprava divadla sa začala nezvyčajne, koncertom na troskách vážne poškodenej opernej scény. Milánčania nemohli nechať jeden z najvýznamnejších symbolov mesta chátrať a rekonštrukciu zvládli v rekordnom tempe. 11. mája 1946 sa už konal inauguračný koncert, ktorého tóny sa pomocou ampliónov niesli širokým okolím.

K druhej zásadnej prestavbe, ktorá zmenila dvestoročné divadlo na technologicky modernú scénu, došlo v rokoch 2002 až 2004. La Scala už nespĺňala súčasné bezpečnostné kritériá, textilné tapety a čalúnenie bolo vyrobené z horľavých materiálov aj pódium si už žiadalo viac než len kozmetické úpravy. Prestavba to vzala, ako sa vraví „od podlahy“, no zároveň rešpektovala charakter a históriu budovy. Staviteľ Mario Botta, ktorý projekt riadil, dal na mieru vyrobiť aj obyčajné klince, aby boli navlas rovnaké ako tie pôvodné z osemnásteho storočia. Zachovali sa vzácne detaily aj pôvodné dláždenie, ktoré prežilo bombardovanie. Najväčším zásahom bolo totálne prestavenie divadelnej scény. Botta daroval La Scale najpokrokovejšie pódium na svete. Vďaka zložitým mechanizmom možno celú scénu spustiť do 18 metrovej jamy a zdvihnúť až 4 metre nad úroveň hľadiska. Všetko na pódiu je pohyblivé, čo mu dáva úžasnú variabilitu. Vďaka tomuto zariadeniu sa sezónny program v La Scala obohatil, keďže sa môžu súčasne striedať viaceré scény. Za rok sa tak uskutoční až 289 koncertov či baletných a operných vystúpení oproti pôvodným 190.

La Scala ale nežije len dávnym leskom, divadlo uvádza aj moderné diela. Len pred pár dňami prezentovalo premiéru opery Samuela Becketta Fin de Partie od maďarského skladateľa György Kurtága. Dielo bolo napísané na objednávku práve pre milánsku La Scala a pre devätdesiatdvaročného Kurtága to bola prvá opera a zároveň posledné dielo, ktorým chce zavŕšiť svoju kariéru. Jednoducho, to, čo sa deje na doskách milánskeho divadla, nie je nikdy banálne.

Uvedenie novej divadelnej sezóny v La Scala sa už od roku 1940 koná pravidelne na sviatok patróna mesta, sv. Ambróža 8. decembra. Ide o udalosť, ktorou žije celé Miláno. V divadle sa schádza „crème de la crème“ talianskej spoločnosti, tisícky ďalších ľudí si však operu môžu vychutnať na všetkých možných i tých najneuveriteľnejších miestach. Veľké obrazovky sú v Galérii Vittorio Emanuele II., na jej streche, vo výkladoch obchodných domov, na loďkách, ktoré sa plavia po kanáloch aj v podzemných kryptách. Samozrejme, kúpiť vstupenky na úvod divadelnej sezóny je prakticky nemožné. Do predaja sa dostáva len pár kusov, najdrahšia stojí 3.000 eur. Šancu vidieť predpremiéru majú mladí do 35 rokov.

Napriek poklesu záujmu o operu v súčasných časoch je milánska La Scala jedným z mála divadiel, ktorému sa darí udržať si svoje publikum a dostať sa k lístkom na predstavenie môže byť často problém, aj keď má divadlo kapacitu 2015 miest. Treba si vystáť dlhý rad (po tom, ako zatvorili predajňu na stanici metra Duomo ešte dlhší) alebo dostatočne včas zaobstarať vstupenku na internete. Môžete to skúsiť ale aj na poslednú chvíľu bez záruky úspechu, možno sa vám podarí kúpiť si v deň predstavenia lístok za lepšiu cenu. Taktiež detské predstavenia a rôzne recitály sú cenovo dostupné, už od 11 eur. Nahliadnúť do divadla môžu aj návštevníci priľahlého múzea, teda ak práve na scéne neprebiehajú skúšky.  Múzeum má peknú apku a divadlo zas podrobne spracovanú web stránku, na ktorej môžete absolvovať malú virtuálnu prehliadku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo by ste (ne)mali zrušiť svoje konto na Facebooku

Čo sa stalo z najväčšej sociálnej siete.


Už ste čítali?