Nástupište č. 21

Autor: Katarina Antenozio | 26.1.2020 o 10:52 | Karma článku: 10,97 | Prečítané:  5906x

Dvadsaťštyri perónov na milánskej Stazione centrale žije každý deň neutíchajúcim zhonom. Málokto z tisícov cestujúcich však tuší, že pod ich nohami sa nachádza iná realita. Ukrytá, unikátna a desivá zároveň. 

Paralelne pod úrovňou 21. nástupišťa je ešte jedna dvadsiata prvá koľaj. Vládne tam prítmie a mrazivé ticho, ktoré len občas preruší hrmot vagónov prechádzajúcich hore, v normálnom svete. Pretože tu dole nie je nič normálne.

Dvadsiata prvá koľaj kedysi slúžila ako obyčajné výkladisko. Prichádzali sem nákladné vlaky z celej krajiny, predovšetkým vagóny s poštou. Všetko sa radikálne zmenilo v decembri 1943. Listy, balíky aj tovar vystriedal ľudský náklad. Židia, neskôr aj partizáni a politicky nepohodlné osoby. Nevhodný pôvod ako rozsudok smrti. Cieľ cesty bol väčšinou konečnou stanicou. Poslednou v živote.

Prvý vlak smeroval do Osvienčimu. Nasledovali ďalšie a ďalšie súpravy, a aj keď destinácia sa menila – Mauthausen, Bergen-Belsen, Ravensbrück, Flossenbürg, Fossoli, Bolzano, každá z nich znamenala koncentračný tábor. Za deväť mesiacov odišlo z nástupišťa č. 21 dvadsaťtri vlakov. Nikto nevie, koľko ľudí presne odviezli. Dodnes sa podarilo zozbierať 774 mien. Len 27 deportovaných sa vrátilo domov. Tu sú dve z nich, ktoré hovoria za všetkých:

Liliana Segre, číslo 75190.

Trinásťročná polosirota bola najskôr ako jediná z detí vylúčená zo školy pre svoj židovský pôvod. Po pokuse o útek z krajiny do Švajčiarska ju aj s otcom zadržali a ako väčšinou milánskych Židov umiestnili vo väzení San Vittore. 30. januára 1943 boli deportovaní do koncentračného tábora v Osvienčime. Bezprostredne po príchode dieťa a otca rozdelili. Liliana ho už nikdy viac nevidela. O dva roky neskôr po evakuácii tábora bola jednou z tisícok ľudí v pochode smrti. Sloboda ju zastihla v Malchowe 1. mája 1945.

Liliana Segre nechcela nikdy hovoriť o prežitej hrôze. O tom, čo rozum 13-ročného dieťaťa nedokázal pochopiť a čo iné uši neboli ochotné počúvať. Vydala sa, mala deti. Potom prišli vnúčatá. A až vtedy v pokročilom veku sa začala zdôverovať. Ako sama hovorí, pretože sama seba už videla v úlohe starej mamy, a dieťa, ktorým kedysi bola, ako svoju vnučku. Uvedomila si, že tých, čo na vlastnej koži poznali a prežili neskutočné zverstvá holokaustu, je stále menej, a nemôžu si dopriať luxus zabudnúť či vytesniť spomienky. A tak začala dochádzať do škôl, na univerzity, vystupovať v televízií, písať pamäte. V apríli tohto roku sa pred študentov na školách postaví poslednýkrát. Onedlho oslávi deväťdesiat rokov a sily ubúdajú. Liliana Segre je od roku 2018 doživotnou senátorkou Talianskej republiky.

Sissel Emilia Vogelmann

Chýbajú tituly, čestné občianstva aj svedectvá. Je tu len meno a príliš krátky život. Cesta osemročnej Sissel smerovala rovno z vlaku do plynovej komory. Jej otec bol jediným talianskym Židom, ktorý prežil holokaust vďaka zoznamu Oskara Schindlera.

Milánska dvadsiata prvá koľaj bývalej nákladnej stanice je jediným nástupišťom na svete, ktoré si zachovalo svoju autentickú tvár z čias deportácie. Dnes je tu pamätník obetiam holokaustu – Memoriale della Shoah. Aj keď väčšina cestujúcich, ktorí sa denne premelú hlavnou stanicou, prichádza do mesta za prácou, zábavou, oddychom či nákupmi, mali by poznať aj toto miesto.

Podľa nedávneho prieskumu Euromedia Research 10,5 percent obyvateľov Talianska považuje svedectvá o holokauste za zbytočne zveličené a nadnesené a 1,3 percenta dokonca neverí, že k nemu vôbec došlo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?